Sedím na brehu jazera.
Striasa ma zimou pri pohľade na tmavú hladinu.
Je jedno, že je leto, 30 stupňov, decká aj dospeláci sa veselo kúpu…
Strach spútal moju myseľ a telo.
Túžbu hrať sa a vystrájať s kamarátmi pochoval strach z vody, z temnoty, z udusenia, z utopenia, zo smrti?
Strih filmu života o niekoľko rokov a na scéne je opäť voda.
Tento krát je to teplá bazénová voda v mestskej plavárni, kde som na plaveckom výcviku.
Istota “pôdy” pod nohami, voda, cez ktorú vidno až na dno, a priateľský a povzbudzujúci tréneri dávajú nádej že sa konečne naučím plávať.
Aké bolo moje prekvapenie, keď 80% času sme venovali nie priamo plávaniu ale DÝCHANIU a budovaniu DOVERY, že voda je môj kamoš a že ma podrží…:)
Dýchali sme s tvárou ponorenou do vody, znova a znova.
Splývali sme na hladine dlhé minúty, počúval som tlmené zvuky spod hladiny a krôčik po krôčiku som začínal veriť živlu, ktorý prináša život a radosť a niekedy aj smrť.
Poučenie z tohoto príbehu o strachu a smrti je zaujímavé.
Rodičia, kamaráti, známi, učitelia sa ma snažili naučiť plávať.
Podarilo sa to až po niekoľkých pokusoch.
Kľúčom bola podľa mňa dôvera v človeka, ktorý ma sprevádzal.
Jeho prístup a správny kľúč k môjmu strachu rozhodol.
Po určitých úspešných pokusoch prekonať strach, som mal pocit že už sprievodcu nepotrebujem.
A tak som sa ďalej na cestu vydal “sám”.
Tento syndróm, “ja sám” sa objavuje v mojom živote často.
Je to skúška schopnosti zvládnuť dané výzvy.
Nie je to o odmietnutí pomoci sprievodcu.
Keď sa objaví niečo, čo nezvládam sám vyhľadávam sprievodcu.
Tak ako keď som sa učil plávať.
Tento príbeh o strachu pokračuje…:)
Na budúce to bude o strachu otvoriť sa svetu…:)