Ako som sa vďaka strachu neUTOPIL…

Sedím na brehu jazera.
Striasa ma zimou pri pohľade na tmavú hladinu.
Je jedno, že je leto, 30 stupňov, decká aj dospeláci sa veselo kúpu…
Strach spútal moju myseľ a telo.
Túžbu hrať sa a vystrájať s kamarátmi pochoval strach z vody, z temnoty, z udusenia,  z utopenia, zo smrti?

Strih filmu života o niekoľko rokov a na scéne je opäť voda.
Tento krát je to teplá bazénová voda v mestskej plavárni, kde som na plaveckom výcviku.
Istota “pôdy” pod nohami, voda, cez ktorú vidno až na dno, a priateľský a povzbudzujúci tréneri dávajú nádej že sa konečne naučím plávať.
Aké bolo moje prekvapenie, keď 80% času sme venovali nie priamo plávaniu ale DÝCHANIU a budovaniu DOVERY, že voda je môj kamoš a že ma podrží…:)
Dýchali sme s tvárou ponorenou do vody, znova a znova.
Splývali sme na hladine dlhé minúty, počúval som tlmené zvuky spod hladiny a krôčik po krôčiku som začínal veriť živlu, ktorý prináša život a radosť a niekedy aj smrť.

Poučenie z tohoto príbehu o strachu a smrti je zaujímavé.
Rodičia, kamaráti, známi, učitelia sa ma snažili naučiť plávať.
Podarilo sa to až po niekoľkých pokusoch.
Kľúčom bola podľa mňa dôvera v človeka, ktorý ma sprevádzal.
Jeho prístup a správny kľúč k môjmu strachu rozhodol.
Po určitých úspešných pokusoch prekonať strach, som mal pocit že už sprievodcu nepotrebujem.
A tak som sa ďalej na cestu vydal “sám”.
Tento syndróm, “ja sám” sa objavuje v mojom živote často.
Je to skúška schopnosti zvládnuť dané výzvy.
Nie je to o odmietnutí pomoci sprievodcu.
Keď sa objaví niečo, čo nezvládam sám vyhľadávam sprievodcu.
Tak ako keď som sa učil plávať.

Tento príbeh o strachu pokračuje…:)

Na budúce to bude o strachu otvoriť sa svetu…:)